Ušetrili si roky čakania na adopciu tým, že spravili túto jednu vec
Foto: pixabay
Bežne sa na dieťa v adopcii čaká aj
celé roky. Pani Alena s manželom
však objavili spôsob, ako čakanie skrátiť na minimum a tak mali vytúžené dieťa do pár
dní doma.
Ako sa to presne dá zrealizovať, vysvetľuje pani Alena vo svojom príbehu.
Kedy ste sa rozhodli adoptovať si dieťa a čo tomu predchádzalo?
Manžel to spomenul ešte na vysokej, že
na svete je detí dosť a on by s tým problém nemal.
Reálne sme to začali riešiť až po rokoch, keď sa nedarilo
vlastné. Do poradovníka sme sa dali zapísať relatívne mladí, aby sme
nestrácali čas, a umelé oplodnenie sme už riešili len "aby sme mali
pocit, že sme vyčerpali všetky možnosti mať vlastné".
Aké boli vaše požiadavky na budúce dieťa?
Jedno dieťa do 2r. alebo súrodenci, kde staršie je max do 4r. Zdravotný stav umožňujúci plnohodnotné zaradenie do školského a pracovného procesu. (V zmysle neprekážajúca telesná vada, okuliare, bežné zvládnuteľné choroby, žiadne HIV a podobné záležitosti, ktoré by mohli ohroziť našu existujúcu rodinu.
Cieľom bolo zvýšiť dieťaťu životný štandard.
A nie zruinovať ten náš.) Pôvod možno polorómsky. Perspektíva osvojenia.
Ako vám napadlo skrátiť si čakanie na adopciu cez možnosť stať sa najprv pestúnom?
Ani neviem, tuším to spomenula jedna lektorka na príprave, že aj to je možnosť. Asi by nám to nenapadlo samým.
Ako dlho ste museli čakať na kúzelný telefón?
Nečakali
sme. Ako pestúni sme okamžite po skončení prípravy požiadali Úsmev o
nahliadnutie do spisov detí, ktoré vyhovujú našim kritériám. Na druhý
deň sme ich mali pripravené. Išli sme si ich pozrieť, ale žiadne vhodné
sme nenašli. (Buď tam boli predčasniatka s ťažkými prognózami, a manžel
ako lekár vedel, čo ešte vieme zvládnuť a čo nie, alebo tam boli deti
so slabou perspektívou dožitia sa školy, ťažké diagnózy, HIV pozitívne
matky, fetálny alkoholový syndróm...). A potom nám
pani dala ešte jeden spis, že jej práve nejaký pár odmietol chlapčeka,
že nechcú Rómske...ale že on Rómsky nie je, len mal blbú čierno bielu
fotku, na ktorej naozaj vyzeral tmavý. Tak sme ho hneď šli pozrieť. A to
bol náš Miško. V realite polročný nádherný zdravý modrooký blonďáčik.
Popíšte nám ako ste sa cítili a ako prebiehalo prvé stretnutie s dieťaťom?
Prišli sme k profimame a malý spal. Tak ho šla zobudiť. My zdesenie...že nech bábätko nebudí...A vtom došla s malým tučným vyškereným lečom, ktorý sa okamžite vypýtal za nami. A bolo...tak sme sa s ním hrali, kŕmili...ja som mala so sebou nosič na vyskúšanie, tak sme si aj vyskúšali...tam mi zaspal...A ja som vedela, že toho už z ruky nepustím. Môj manžel to opísal
"cítil som sa ako keby to bolo moje dieťa v cudzom dome",
že proste ten pocit, že sme tam na návšteve (aj malý).
Kedy ste začali cítiť lásku k tomuto dieťaťu? Ako ste si k sebe hľadali cestu?
Neviem.
Toto naozaj neviem. U nás to bolo proste bum. Zo dňa na deň. Tri rýchle
povinné návštevy, žiadosť o hosťovsky, neodkladko, právnik...A o pár
dní bol doma.
Nemali ste strach, že o
pestúnske dieťa sa začnete starať a nakoniec pôjde k iným adoptívnym
rodičom, ktorí boli už dlhšie na čakacej listine?
Nie.
V našom prípade to nebolo možné. Jeho spis na vyslovenie osvojiteľnosti
bol totiž niekoľko mesiacov stratený na súde a biomatka podpísala
súhlas s adopciou. Zapojili sme do toho známu právnickú kanceláriu a
relatívne rýchlo sme to vyriešili. Aj keď zo začiatku to boli nervy, kým
sa spis našiel. Pohadzovali si ho totiž Bratislava II a Bratislava III
podľa miestnej príslušnosti matky, detského domova, kam dieťa patrilo a
neviem čoho ešte. Plus leto, prázdniny...úrady v letnom režime...celé
zle. Manžel, ktorý šiel na PN, aby mal kto byt s dieťaťom, kým dostaneme
materskú, chodil takmer každý boží deň na nejaký úrad. To bolo strašne
ťažké, s malým dieťaťom, ktoré mu v aute vždy zaspalo a potom ho musel
prekladať, budiť alebo čakať, kým sa vyspí.
V tomto období neistoty, či dieťa u vás zostane - ako to bolo s vašimi pocitmi voči
dieťaťu? Mám na mysli to, že asi je ťažké nechať prejaviť naplno svoje
city, keď človek vie, že môže o dieťa prísť a čím viac by ho ľúbil, tým
väčšia strata by to bola. Čo vám naopak pomáhalo sa s tým vyrovnať?
Nemali
sme túto neistotu. Neexistovala žiadna legálna možnosť, aby nám ho
zobrali, keďže jeho osvojiteľnosť nebola ešte vybavená. Súdne konanie o
osvojiteľnosti prebiehalo zároveň s našou žiadosťou o osvojenie 15 minút
po sebe. Keďže sa to konalo po 9 mesiacoch, čo bol malý u nás na
neodkladku (po vydaní neodkladného opatrenia súdu, pozn. vydavateľstva), sudkyňa v Pezinku to veľmi rozumne spojila a rovno nám ho
prisúdila.
Ako dlho trvalo kým sa zmenil váš status z pestúnov na adoptívnych rodičov?
Asi 15 minút. Dovtedy
bol malý na hosťovskom pobyte a nemali sme oficiálne status pestuna,
rovno sme žiadali o neodkladko na predosvojiteľskú starostlivosť.
Ako ste si doma zvykli na seba? Boli nejaké situácie, ktoré vás prekvapili?
Ani neviem. Prišlo nám to také normálne úplne...Mala som ísť robiť vedúcu do tábora, po dvoch týždňoch "doma" malý šiel rovno so mnou, a strašne ho to bavilo. Odmala ho vláčime kade tade a užívame si to.
Ako si dnes spolu žijete?
Ako
hocikto iný...mame druhé dieťa (bio), chalan chodí do škôlky, na
krúžky, má kopu bratrancov a sesterníc... Chodí na prázdniny ku starým
rodičom... Tým, že sa na nás aj dosť podobá, akoby si nikto ani
nespomenul, ako ku nám prišiel. Rodina vie a nerieši a cudzím je to
jedno.
Keď sa pozriete späť,
absolvovali by ste to rovnakým spôsobom ešte raz, alebo by ste
niečo robili inak? Odporúčate tento postup aj iným rodičom, túžiacim po
dieťatku?
Všetko je ako má byť.
V konečnom dôsledku vidíme, že sa dialo všetko tak, ako sa najlepšie mohlo.
Aj keď sme mali niekedy nervy, že to nejde podľa nás.
Pýtala sa Michaela Ray, odpovedala maminka adoptovaného chlapčeka, ktorá nechce byť menovaná :-) Foto ilustračné.
