Skutočný príbeh jednej srdiečkovej rodinky
Na začiatku boli sny o veľkej rodine.
Lýdia odmalička túžila po veľkej rodine. Predstavovala si, aké to bude, keď ju deti budú oslovovať mama. Doslova videla pred sebou ich bezstarostné šťastné tváričky, šantili a smiali sa. Tešila sa, že po vysokej škole sa jej sny môžu konečne stať realitou.
A tak sa po ukončení štúdia začali s manželom ihneď pokúšať o bábätko.
Ale prešiel rok, dva a deti stále neprichádzali. Manželia zisťovali v čom je problém, ale lekári nedokázali nájsť žiadnu príčinu. S každým ďalším mesiacom sa v nich stupňovalo napätie. Lýdia sa cítila sklamaná, frustrovaná a plná pochybností.
"Čím som si to zaslúžila? Pykám za nejaké svoje chyby?"
blúdilo jej hlavou.
Bolo ťažké úprimne sa radovať z úspechu iných.
Lýdiiným kamarátkam sa medzičasom narodili deti. Tešila sa s nimi a úprimne im to priala. Ale vždy, keď potom zostala sama, v duchu sa pýtala: "Prečo nie ja?" Prečo mi nie je dopriate to, čo je prirodzené a pre mnohých tak ľahko dosiahnuteľné?"
Nakoniec cítila neochotu stretávať sa s mamičkami, lebo sa jej pri pohľade na ich kočíky tisli slzy do očí. Sklamanie prichádzalo vo vlnách a vtedy jej bolo veľmi ťažko.
Po každej vlne bolesti sa však snažila pozbierať. Uvedomila si, že sebaobviňovanie nič nevyrieši. Život predsa musí mať zmysel. Začala teda hľadať ten svoj. S manželom sa dlhodobo venovali práci s mladými a v tom sa snažili nachádzať svoje poslanie. Strávili takto s uspokojením niekoľko rokov. Ale v hĺbke duše sa myšlienky o dieťati pravidelne vracali.
Adopcia - nová šanca
Jedného dňa nadhodila Lýdia svojmu manželovi možnosť, o ktorej dovtedy vôbec neuvažovali: "Čo keby sme si adoptovali dieťa?"
"Myslíš, že je to pre nás tá správna cesta?" Na chvíľu zapochyboval Lydkin manžel. Vyslovená myšlienka však začala postupne rásť a obaja manželia sa viac a viac otvárali tejto možnosti. Nechceli ísť strmhlavo do rozhodnutí, uvedomovali si obrovský podiel zodpovednosti a k prvému kroku sa preto odhodlali až o pár rokov. V Občianskom združení Návrat absolvovali prípravu na náhradné rodičovstvo.
"Hoci sme si neboli celkom istí, zapísali sme sa do zoznamu žiadateľov," objasnila Lýdia a dodala: "Tým sa to všetko začalo."
Po roku na čakacej listine v manželoch dozrelo definitívne rozhodnutie: "Ideme do toho!" Vedeli, že ich životy sa čoskoro zmenia. Akoby bol odrazu každý nový deň farebný, plný očakávaní.
Netušili, koľko rokov to bude trvať a na koho vlastne čakajú.
Predstavovali si, aké to bude, keď sa konečne stanú rodičmi. Aký to bude pocit, keď sa ozve veta spoza telefónu - Vaše dieťatko je tu...
Dieťa nie je "na počkanie"
S čím však vôbec nepočítali, bola krutá správa od sociálnej pracovníčky: "Čakacie doby sa tak predlžujú, že sa nemusíte nikdy dočkať." Svet manželov sa doslova zatriasol.
To bolo posledné, čo si Lýdia priala počuť po dvoch rokoch na čakacej listine. Neubránila sa plaču. Akoby nestačilo nekonečné čakanie, pridal sa ešte aj pocit neistoty, či sa vôbec niekedy dostanú na rad.
Po búrke vyjde slnko
A tak sa manželia začali zmierovať s osudom. Ako hovori Lýdia, hrajú život s kartami, ktoré im boli dané. Začali sa zamýšľať nad tým, ako ich životy naplniť, kým dieťatko príde.
Po nejakom čase u nich zazvonil telefón. Hlas sociálnej pracovníčky im oznamoval: "Máme pre vás bábätko, ktoré môžete mať o dva týždne doma, máte záujem?" Lýdia takmer nedýchala. "Áno, máme!" vyhŕkla bez zaváhania. A dva týždne, ktoré nasledovali po tomto telefonáte, boli tými najrýchlejšími dvomi týždňami v ich živote. "Okamžite sme zháňali výbavu a súbežne zariaďovali všetky formality v mojej práci, aby som mohla ísť s bábätkom na materskú," zaspomínala Lýdia s úsmevom.
"Nikdy nezabudnem na ten deň, keď sme si po tri a pol roku čakania priviezli nášho Janíka domov. Bol to pre nás neuveriteľný zázrak."
Hor sa na materinské povinnosti
"Vďaka poradkyni z MAMILY sme s Janíkom vyskúšali náhradné dojčenie, kedy aj mama, ktorá neporodila, môže dojčiť adoptívne bábätko - prostredníctvom cievky a umelého mlieka.
Dokonca sa takýmto spôsobom náhradnej matke môže spustiť aj vlastné mliečko.
Samozrejme, nie vždy sa to podarí, ale u nás to fungovalo. Ten môj malý hladoš sa prisal z celej sily a fľašu už viac neochutnal. Počúvam od mnohých maminiek, že zrazu mali doma cudzieho človiečika a museli si na neho zvykať a naučiť sa jeden druhého ľúbiť. Mne dojčenie pomohlo, aby som veľmi rýchlo cítila, že môj synček je naozaj môj," prezradila Lýdia.
Zdalo sa, že keď je dieťa doma, je to už šťastný koniec. "Prvé mesiace však vôbec neboli jednoduché. Od manžela som chcela všetko do sekundy, aby okamžite vyriešil každú potrebu nášho syna. Najväčšie boje sa však odohrávali v mojej hlave. V tažších momentoch som sa pýtala samej seba: Budem dobrou mamou? Zvládnem to? Budem vedieť správne reagovať na situácie, ktoré prídu?"
Potom si však povedala: "Nezmením, čo bolo a neviem, čo bude. Jediné, čo je mojou úlohou, je žiť tu a teraz." Spomenula si, že veľkou pomocou je sústrediť sa na to, čo funguje. A tak si začali s manželom každý večer hovoriť päť vecí, za ktoré boli vďační.
"Najprv sme nevedeli na veľa prísť ale postupne sme objavovali radosť v množstve malých vecí," zaspomínala Lýdia.
Adopcia má celý rad špecifík oproti biologickému rodičovstvu
Ako Janko rástol, manželia začali uvažovať o témach, ktoré pre nich neboli jednoduché. Rozhodli sa preto obrátiť na odbornikov z Občianskeho združenia Návrat, ktorí ich pocitom dokonale rozumeli.
"Adopcia má celý rad špecifík oproti biologickému rodičovstvu," vysvetlila Lýdia. "Adoptované detičky majú ťažký začiatok, dokonca aj tie, ktoré sa k rodičom dostanú ako celkom maličké. Potrebujú špeciálny prístup a neostáva nič, iba sa s tým zmieriť.
Potom môžeme ako rodičia ľahšie dýchať - bez porovnávania sa a zväzujúcich očakávaní.
Pochopenie tohto prístupu nás s manželom oslobodilo a pomohlo nám prijať nášho syna aj nás samých v tomto poslaní," prezradila Lýdia.
Najúžasnejšia vec na zázrakoch je, že sa stávajú
Lýdia často spomínala na to, ako si vypočula rozhovor Pištu Vandala s Adelou Vinczeovou. "Hovoril o tom, ako s manželkou nemohli mať deti. Roky prosili, aby Boh urobil zázrak a dal im dieťa. Po rokoch Pišta pochopil, že tu je niekto iný, kto potrebuje zázrak oveľa viac ako oni. Práve oni majú byť tým zázrakom pre niekoho iného." Vždy, keď si tento rozhovor s manželom pripomenuli, jej vyhŕkli slzy. "Je to hlboká a silná myšlienka."
Žena, ktorá svoje dieťa dá na adopciu, si zaslúži opovrhnutie?
Ako čas bežal dopredu, aj Lýdia s manželom prechádzali rozličnými obdobiami, v ktorých sa striedali radosti s výzvami. Jedna z výziev bola konfrontácia ich okolia s otázkou - Čo to bolo za ženu, ktorá dokázala takto zanechať dieťa? V ich hlase manželia často registrovali opovrhnutie. O to viac konfrontujúcich zaskočila odpoveď Lýdie.
"Podľa mňa to bola hrdinka. Donosila dieťatko, dala mu život a priniesla šťastie do našej rodiny. Možno mala aj iné riešenia, ale to by sme tu dnes nestáli s našim milovaným Janíkom v náručí. Iste to vôbec nebolo pre ňu jednoduché, vzdať sa ho. Možno bola chorá, príliš mladá, alebo nemala nikoho, kto by jej pomohol," zamýšľala sa srdiečková matka Lýdia, ktorá sa jednoducho rozhodla vidieť Jankových biologických rodičov čo najmilosrdnejšími očami.
"Aby ich tak videl raz aj on a dokázal sa takto pozerať aj na seba."
Ľudia, ktorí dostali Lýdiinu odpoveď, boli prekvapení. Pochopili však, že miesto odsudzovania sa dá na situácie pozrieť aj cez optiku úprimnej vedomej vďaky. (Podporu pre tehotné ženy, ktoré uvažujú o anonymnom pôrode poskytuje Poradňa ALEXIS. Rozhodnutie ísť touto cestou, pomôže skrátiť dlhoročné čakacie termíny na adopciu a prinesie svetlo do inej rodiny.)
Keď má moje dieťa inú mamu...
Jedna z najťažších tém pre manželov bola zaiste konfrontácia s faktom, že Janko má niekde biologických rodičov. Hovoriť o niekom inom ako o "mame" je naozaj silné. Ale to, že nejaká žena porodila ich dieťa je realita. "Som v napätí, keď si predstavím, čo všetko sa môže stať, keď bude mať Janík záujem spoznať svojich biologických rodičov," priznala Lýdia. "Na druhej strane viem, že mu nesmieme klamať. Potrebuje poznať pravdu a dozvedieť sa ju spôsobom primeraným jeho veku.
Ak sme my dokázali prijať jeho históriu, bude to vedieť aj on."
Práve s touto dilemou manželom opäť pomohlo Občianske združenie Návrat, kde spolu vytvorili knižku o tom, ako sa k nim synček dostal. Od malička s ním hovoria aj o týchto ťažkých témach, aby boli všetci pripravení, keď sa začne pýtať viac. "Pravdepodobne príde obdobie, keď bude smutný a bude sa musieť popasovať s realitou. Budeme sa snažiť byť pri ňom", pripravuje sa na náročné situácie Lýdia. "Adopcia nie je ľahká cesta, ale stojí za to. Život nie je len o točení sa okolo seba a vlastných predstáv o ideálnej rodine. Naším poslaním je ochota milovať, starať sa a byť tu pre niekoho druhého, kto to potrebuje."
Sme šťastní a vďační
Silným oporným bodom pre Lýdiu a jej manžela je viera. Pomáhala a pomáha im zvládať ťažkosti a vedieť, že nie sú na veci sami.
"Veríme, že Pán Boh si nášho Janka vysníval ešte pred jeho narodením. Má tu svoju úlohu, v ktorej s ním počíta. Sme vďační, že nás spojil. Nám dal Janka a Jankovi dal nás.
Dnes som pripravila prvýkrát adventný kalendár pre môjho synčeka. Janko nadšene ukazoval prstom na svetielka a jeho radostný smiech naplnil náš domov presne tak, ako som si kedysi vysnívala. V tom momente som si uvedomila, že môj sen o rodine sa splnil. Boh iba zvolil inú cestu, ktorú mal pre nás On sám pripravenú. Za dar, ktorý sme dostali, budeme navždy vďační..."
Lýdia Ondrejkovová
Psychologička, lektorka a srdiečková maminka malého Janka
Foto: archív rodiny
