Nastal čas adoptívneho „pôrodu“ (2.časť príbehu)

Budúce dieťa nám rástlo v srdci a zamilovali sme si ho. Bolo naše, aj keď sme nevedeli kedy a odkiaľ príde. Modlili sme sa zaň a túžobne sme ho očakávali.

Prvý pokus

Druhý pokus

Tretí pokus

Keď nám v deň D dali do náručia nášho 3-kilového syna, boli sme unesení. Ten pocit zmätenia a radosti, paniky i nadšenia, na to do smrti nezabudnem. Keď sme vyšli pred detský domov, obaja sme  na  200%  vedeli,  že  je  to  on - naše  vytúžené  dieťa,  ktoré  sme niekoľko mesiacov nosili v srdci ♥.

O tri týždne sme si malého Števka doviezli domov. Odvtedy sa náš život tak neuveriteľne zmenil, že je to jednoducho zázrak. Roztopilo sa mi srdce. Rozkvitla som. Akoby som našla samu seba, dozrela som v ženu. Prospelo to aj nášmu manželstvu; oveľa viac sme sa zrazu smiali a prestali sme riešiť somariny. Dodalo nám to odvahu v oblastiach, ktoré s tým zdanlivo vôbec nesúviseli (predali sme byt, kúpili sme si dom, odsťahovali sme sa na dedinu, zmenili prácu). Toľko som sa toho naučila o láske, trpezlivosti, radosti. Materstvo mi odkrylo moje slabiny, na ktorých som mohla popracovať, a objavila som v sebe skryté zdroje.

Rozrastanie rodiny

Mali sme rovnaké podmienky, ale podľa odporúčaní sme žiadali o dievčatko. Plánovali sme, že prejdem plynule z jednej materskej na druhú a Števko bude mať sestričku s max. vekovým rozdielom 3 roky. Čakali sme však veľmi dlho, tak sme si počas aktualizácie, ktorú treba počas procesu čakania absolvovať každé 2 roky, zmenili podmienky. Predpokladali sme, že by sme si aj tak ešte podávali žiadosť o tretie dieťa, tak nám napadlo, že to spojíme a požiadame rovno o súrodencov. Predstavovali sme si to tak, že nám dajú bábätko a napr. 2-ročné dieťa.

Volali nám, keď bol u nás Števko už 4 roky. Na naše veľké prekvapenie nám však ponúkli dvojičky! Boli to rómske deti a mali už vyše roka.

Prvé stretnutie bolo také opatrné. Stretli sme sa na pôde detského domova s ich profirodičmi a mali sme možnosť sa porozprávať. Dievčatká sa práve učili chodiť, takže sa tmolili okolo nich. Trošku sme sa s nimi zahrali, ale žiadne túlenie, či branie na ruky nebolo. Aj naše emócie boli také opatrné. Báli sme sa, či zvládneme dve deti naraz, ako si na nás v takom veku zvyknú, ako zareaguje okolie na ich tmavšiu pleť a pod. V tom čase sme však už bývali na dedine, kde mali ľudia s Rómami aj pozitívne skúsenosti a nesúdili ich len podľa zovňajšku. Nablízku sme mali celú manželovu rodinu, takže v prípade potreby by nám už len niekto z nich pomohol.

Deti boli krásne, zdravé a šikovné. Beátka mala nádherné veľké oči a podmanivý úsmev, Agátka jamky v líčkach a vlásky v copíku. Keď sme teda hodnotili naše pre a proti, zistili sme, že v kolónke "proti" máme len náš strach.

Po istých životných skúsenostiach sme však pochopili, že "odvaha nie je neprítomnosť strachu; to je napredovanie napriek jeho prítomnosti." (J. Meyer: Sila myšlienok) Strach teda nemôže byť dôvodom. Tak sme sa teda rozhodli si dievčatá zobrať.

Výzvy adaptácie

Táto adopcia bola diametrálne odlišná od tej prvej. Emócie tam nastúpili až neskôr z oboch strán. Agátka sa hneď v prvý deň veľmi nezdravým spôsobom pripútala na mňa a nedovolila mi ísť ani len na záchod. Stačilo, že som zašla za roh a dostala panický záchvat revu. Manžela odmietala niekoľko mesiacov. Bola som z nej vyšťavená a po čase som mala dokonca pocit, že mnou manipuluje a skáčem,  ako  ona  píska.  Beátka  bola  zasa  veľmi  apatická,  tvárila  sa,  že  nikoho  nepotrebuje.     V mnohom ostala na starosti manželovi, lebo od Agátky som sa nemohla pohnúť. Števko ostal úplne na vedľajšej koľaji a bol nešťastný z toho, že sme mu doniesli domov dve sestry. Musela som sa mu vedome venovať vtedy, keď dievčatá spali, príp. pretrpieť Agátkine výstupy a nejako to zmanažovať k spokojnosti všetkých.

Prvotná adaptácia trvala minimálne polroka. To bolo najnáročnejšie obdobie, kedy som si občas večer poplakala pri otázke, či sme pre nich dosť dobrí rodičia a či by im nebolo lepšie pri iných. Potom sme boli na víkendovom pobyte náhradných rodín, ktoré každoročne organizuje o.z. Návrat, a tam sa to konečne zlomilo. Veľmi nám pomohlo, že sme sa mohli porozprávať s inými rodinami, ktoré si prešli podobným obdobím. Zistili sme, že sme normálni a zvládame to celkom dobre. Trochu sme si oddýchli, načerpali, zhlboka sa nadýchli a s novým elánom sme sa vrátili domov.
Ďalšieho polroka sme už videli, že ideme pomalými krokmi vpred. Trvalo to teda asi rok, kým sme si už vedeli povedať, že sú to naše baby a život bez nich si nevieme predstaviť... ☺

Vývinová regresia

Dievčatá boli na tom psychomotoricky veľmi dobre, ale keď prišli k nám do rodiny, potrebovali si zvyknúť a odsmútiť stratu rodiny, ktorú dovtedy ako jedinú poznali. Ten prechod bol pre ne náročný, lebo už boli vo veku, kedy si to uvedomovali, no na druhej strane sa im to ešte nedalo nijako vysvetliť. Viem, že komunikovali (veď už malé bábätko nejako komunikuje a matka mu zväčša rozumie, či si spokojne džavotá, alebo vyjadruje nespokojnosť), ale my sme im vôbec nerozumeli. Boli sme z toho frustrovaní aj my, aj ony. Všetkého sa báli, veľa plakali alebo naopak -na podnety nereagovali. Akoby sa ich rýchly vývin na istý čas zastavil a boli v núdzovom režime. Základ bol, aby boli relatívne spokojné; všetko ostatné šlo bokom. Neriešili sme plienky/nočník, nosenie/kočíkovanie, cumlík, rozprávanie, iné vzťahy, ale všetko sa točilo okolo toho, aby mali naplnené základné potreby a cítili sa fajn.

Potom po roku sa opäť naplno rozbehli a nemali žiadne problémy zvládnuť všetko to, čo ich vek vyžadoval. Regres sme zažili u najstaršieho syna, ktorý po príchode dievčat do rodiny tiež zažil poriadny šok. Kým sa svet dovtedy točil okolo neho, zrazu bol mimo obežnej dráhy. Zvládal to navonok veľmi dobre, aj sme sa veľa spolu rozprávali o tom, aká je nová situácia. Avšak v noci sa začal pomočovať, čo mu dovtedy už nerobilo žiadne ťažkosti. Mal s tým problém takmer 3 roky.

Akýkoľvek rozvoj a pokrok je určite ovplyvnený tým, v akom prostredí deti žijú. Láska a bezpodmienečné prijatie robia zázraky. Deti vedia predbehnúť svoje prognózy, pokiaľ majú dobré podmienky - to sú také malé (veľké!) zázraky. Človek sa z nich teší, pretože ich neočakáva. My sme nemali latku veľmi vysoko. Pred prvou adopciou sme si povedali, že naše deti nemusia mať vysoké školy, stačí ak budú mať nejaké remeslo, čo ich bude baviť. Ak by boli na tom mentálne slabšie, manžel je špeciálny pedagóg, tak by ich bral k sebe do školy. No a čo? Nakoniec sú všetci veľmi šikovní, dobre sa učia, navštevujú ZUŠ-ku a robia nám veľkú radosť.

Štvrtá adopcia

Zase to bolo úplne iné a originálne. Radosť bola násobne väčšia, keďže aj deťom sa príchodom bábätka splnil sen. Ja som mala pocit, že sa na chvíľu všetko upokojilo a len sme si užívali nového člena rodiny. Už sme nestresovali ako pri prvom dieťati, či robíme všetko správne. Ani sme neboli v nejakom napätí, komu sa venovať skôr, lebo deti vôbec nežiarlili, stále chceli byť pri ňom, vo všetkom chceli pomáhať. Bolo to všetko také pekné a pohodové.

Bežný život so štyrmi deťmi

Cez týždeň chodia deti spať okolo ôsmej až pol deviatej. Ja sa potom učím, lebo som sa pred dvoma rokmi rozhodla rozšíriť si kvalifikáciu cez online štúdium na vysokej škole. Toto ma dosť vyčerpáva, ale už mi zostáva len posledný semester, takže to nejako musím dobojovať. Timotej posledné večery ponocuje so mnou, takže aktuálne vlastne hľadám spôsob, ako to upraviť tak, aby to bolo pre neho i pre mňa prijateľné.

Prispôsobujeme sa navzájom. Všetci. Sme jedna rodina a každý svojou troškou prispieva k tomu, aby sa nám spolu dobre žilo. Keď mám školu, manžel sa stará o deti. Števko občas pripraví jednoduchú večeru. Dievčatá vedia vyložiť umývačku, potriediť špinavú bielizeň podľa farieb. Každý niečo vie - aj Timotej krásne zapadol do partie, lebo svojim džavotom všetkých povzbudzuje. Deti ho zbožňujú a zniesli by mu aj modré z neba.

Viem, že život prináša rôzne situácie a okolnosti. Našťastie tie nepríjemné netrvajú večne. Spoza mrakov vždy nakoniec vyjde slnko. Dokonalosť na zemi neexistuje, takže sa netreba umárať tým, keď to v živote nie je ideálne. Nikdy to nebude ideálne! Život je cesta - aj ten každodenný rodinný život - a záleží len na nás, či si tú cestu užijeme, či vylepšíme to, čo sa vylepšiť dá a či raz s Božou pomocou prídeme do cieľa. To je také naše poslanie: naučiť sa kráčať radostne a s dôverou v Boha, aby sme sa raz všetci stretli v cieli.

Pomoc iným rodičom, ktorí uvažujú o adopcii