Keď láska srdiečkových rodičov rozviaže jazyk

Po viacnásobných pokusoch o vlastné dieťa sme sa rozhodli pre adopciu, bolo to to najlepšie čo som mohla spraviť, ľutujem akurát to, že som sa mala tak rozhodnúť skôr. Chceli sme ako všetci, malé bábätko. Keď nám volali z úradu, že majú pre nás dievčatko 10 mesačné tak som bola na pochybách. Rozhodli sme sa že sa na teraz už Nelinku (zmenili sme jej meno) pôjdeme pozrieť. 

V tom okamihu ako som ju uvidela, som vedela, že ona je moja dcéra. 

Teraz  bude mať v januári 3roky.  Postupne ju pripravujem na prijímanie informácií o jej príchode na svet. 

Adopcia bola vždy pre nás ako tá druhá možnosť, aj keď som si ju veľmi nepripúšťala Do IVF (umelé oplodnenie, pozn.red.) som vkladala dosť veľké nádeje. Hovorili sme viac-menej v teoretickej rovine, že keď sa nám nepodarí cesta asistovanej reprodukcie, tak pôjdeme do adopcie. Len zbežne som si zistila, že sa to rieši cez ÚPSVaR a tým to pre mňa skončilo.

Keď som skončila druhýkrát v nemocnici s hroznými bolesťami a totálnou depresiou, tak som si krátila chvíle s tým, že som googlila všetko, čo sa týka osvojenia. S manželom sme sa veľa rozprávali a zhodli sme sa, že cesta vynúteného tehotenstva nie je tá správna. Na svete je množstvo detí ktoré sú tu, nechcené, samé, opustené, tak prečo by sme mali klamať prírodu a "vyrábať" dieťatko, keď môžeme ľúbiť také, ktoré už na svete jestvuje.

Obdobie, keď sme chodili na prípravu, bolo podľa mňa skvelé, chodili sme do Úsmev ako dar, spoznali sme skvelých ľudí, ktorý sa stali našimi kamarátmi a pravidelne sa stretávame. Som vďačná, že zazdieľali  sme medzi sebou názory a skúsenosti, pretože aj keď naše deti vyzerajú rovnako ako všetky ostatné, aj tak sú predsa len odlišné. Je úplne iné, keď sa rozprávam so Zuzkou (matka dvoch adoptovaných chlapcov), ako keď sa rozprávam s Majkou, ktorá má dvoch biologických synov.

Cítim, že je dôležité nielen pre mňa, ale aj pre Nelinku (mimochodom pracujeme na zapísaní do zoznamu, aby mohla mať súrodenca), aby sa stretávala s deťmi s podobným osudom, ako ten jej.

Aby pochopila, že 

aj keď sa nestará o ňu biologická matka, je plnohodnotný člen spoločnosti, 

je jedinečná, úžasná a milovaná. Neviem, ako milujú svoje deti bio rodičia, ale za mňa môžem tvrdiť, že ju milujem tak, že sa to nedá ani vyjadriť. Úprimne som si nemyslela, že si môžem vytvoriť takýto nádherný vzťah s dieťaťom, ktoré som nenosila vo svojom tele. Pochopí to len rodič osvojeného dieťatka. Darmo sa budem rozprávať s niekým o takejto láske, keď to nezažil na vlastnej koži. Hovorí sa, že sme srdiečkoví rodičia a je to pravda. Každý deň som prosila Boha, aby som sa stala mamou, chodievala som sa modliť k panne Márii a ona ma vypočula, teraz tam už nechodím sama, chodievam tam s Nelinkou. Zakaždým mám slzy v očiach, pretože viem, že zázraky sa dejú. Hovorí mi: "Mami, poďme sa pomodliť!"

Keď mi zazvonil mobil a zbadala som, že Úrad, tak sa mi brutálne rozbúchalo srdce.

Prípravu sme skončili v máji a Nelku sme prvýkrát videli 24. októbra, čiže to bola rýchlovka. V našej skupine mali vsetci do konca roka detičky, takže sme nečakali dlho.

Keď mi pani povedala, že majú dieťatko, tak som ho hneď chcela vidieť, zároveň mi povedala že ma 10 mesiacov. To už mi az také super neprišlo, mala som obavy, či sa také staršie dieťatko pripúta bez problémov. Na príprave nás učili, že 

čas, ktorý strávi dieža bez rodičov, si vyžaduje takú istú dlhú dobu na pripútanie a "zvykanie si".

Čiže v našom prípade skoro rok...

Prvýkrát som videla svoju budúcu dcérku na ÚPSVaR na fotke a na videu, kde sme si najprv boli pozrieť spis. S manželom sme si povedali, že nebudeme robiť žiadne závery predtým, že pôjdeme prečítať spis. Dozvedeli sme sa, že matka je závislá, porodila 7 detí a že Nelkin vývoj sa zastavil, hlavne čo sa týka rozvoja reči. Vôbec nevydávala zo seba hlas, smiala sa len s otvorenou pusinkou, neblabotala, ako  ostatné  deti  v  jej  veku.  Napriek  tomuto  sa  nám  páčila,  tak  sme  sa  dohodli     s detským domovom v Skalici, že ju prídeme pozrieť. Bola u profimamy, ale interakcia prebiehala na pôde detského domova, za prítomnosti sociálnej pracovníčky a psychologičky.

Najprv sme sa s nimi rozprávali, hlavne o zdravotnom stave, nakoľko zdravotná správa nebola veľmi pozitívna.

Psychologička povedala, že si myslí, že keď bude dostávať Nelka podnety a stimuly, jej reč sa rozbehne. Sluch mala v poriadku, takže by to malo byť len psychologické. Po chvíli sociálna pracovníčka išla pre Nelku, vtedy mala iné meno, zmenili sme ho, lebo sa nám veľmi nepáčilo.

Ten okamih si zapamätám navždy, myslím že to smelo môžem porovnať s chvíľou, keď matka prvýkrát po pôrode uvidí svoje dieťa. Otvorila dvere a Nelka prvá nakukla do dverí, mala veľké zvedavé hnedé oči a žiadne vlasy. Keď sa ma pýtajú, ako som vedela že ju chcem, tak to bol ten moment, 

proste to prišlo ako blesk do srdca a duše a vedela som, že to je ona, moja dcéra. 

proste to tak bolo, jednoduché ako facka. Po pár minútach som si ju zobrala na ruky, vôbec neplakala, len sa zvedavo pozerala.

Potom sme absolvovali este dve stretnutia.

Po troch interakciách mi volali z domova, že ak chceme, môžeme si Nelku zobrať na víkendový pobyt. Medzitým sme podali žiadosť na súd na neodkladné opatrenie.

Na pobyt prišla vo štvrtok, doviezli nám ju z domova s igelitkou vecí. My sme všetko už mali nachystané doma. V pondelok sme ju mali zaviesť naspäť do Skalice, ráno keď sme raňajkovali, Nelka mala na sebe také tyrkysové bodyčko, to si budem pamätať navždy, mi zazvonil mobil, detský domov Skalica mi oznámil, že súd schválil neodkladné opatrenie a Nelka môže ostať u nás,

tak sme si s manželom obaja poplakali a vtedy sa stala z nás rodina. 

Nelka k nám prišla s antibiotikami, lebo bola chorá, takže začiatky boli pre mňa náročné, zrazu máte doma malého človeka ktorý je od vás závislý. Aj keď som si to miliónkrát predstavovala, tak sa na to nedalo pripraviť. V noci som nespala, stále som ju kontrolovala či dýcha, teraz sa nad tým pousmejem, ale vtedy som nonstop na ňu pozerala.

V tom období lozila, takže sme museli všetko prispôsobiť situácii. Dni plynuli a my sme si na seba zvykli úplne hladko.

Nelka rýchlo napredovala, začínala sa smiať, brblať prvé hlásky a my sme vedeli, že to bude všetko v poriadku.

Je  to  moja  hrdinka, zvládla to všetko bravúrne, vôbec neplakala, zosúladili sme sa hneď tak, ako by sme k sebe patrili odjakživa.

Nelinka vie, že sa mi nenarodila z bruška. Vždy, keď bola nejaká možnosť otvoriť túto tému, tak som sa jej to snažila vysvetliť, teraz ma 3,5 roka a vie, že ja nie som jej biologická matka, ale že ju ľúbim najviac na svete. Kniha nám určite pomôže otvoriť rôzne témy, ktoré sa v bežnom živote trochu strácajú. Určite mi pomôže vykresliť biomamu v pozitívnom svetle. Mojím prianím do života je, aby moja dcéra pochopila že ju milujeme najviac na svete, že nebola nechcená, ale že bola nami vytúžená, že ľudia majú rôzne cesty a osudy a je veľký dar prijať svoju cestu. Tiež to, že na ceste životom tu budem vždy pre ňu a že je jedinečná a skvelá.

Z čoho mám strach? Z milióna vecí, okrem toho že si rozbije hlavu na ihrisku, lebo ona je to, čomu sa hovorí živé striebro. Niekedy mám obavy, že má syndrómy, o ktorých sa teraz tak často všade píše, ale to budem riešiť až keď pôjde do školy a neprejde ju to, že neposedí ani na stoličke pri obede. To je proste ona, moja neposedníčka s totálne modrinovými nohami.

Do budúcna sa obávam toho že z nej vyrastie nejaká rebelka, alebo nie dobrý človek. Že sa prejavia temperamentné gény, čo má v sebe a ja nebudem zvládať udržať ju na slušnej ceste.

Neviem čo nás čaká, zostáva mi len veriť , že keď nás dal Pán Boh dokopy, tak nám pomôže, keď bude treba. Že z Nelky vyrastie slušná a úspešná žena, ktorá je vďačná za dar života.

Keď mi je ťažko tak ju objímem a poviem jej, že ju ľúbim najviac na svete, ona ma vystíska, roztiahne ruky a povie, že mamička milovačka (tak mi hovorí, to vzišlo z jej hlávky) že táaaaakto ťa ľúbim.

Vtedy ma všetky obavy prejdú a viem, že spolu to dáme.

S negatívnymi ohlasmi sa chvalabohu nestretávam. Akurát jedna pani v dedine videla niekde neposednú Nelku a vyjadrila sa, že určite je hyperaktívna a že načo sme si adoptovali také dieťa.

Myslím, že vo všeobecnosti ľudia nemajú negatívny názor. Je to len nejaká nevedomosť o tom, že aj "tieto deti sú úplne normálne" a že tá nálepka, ktorú si budú niesť po celý život je úplne zbytočná.

A čo na tom, či sa narodili žene, ktorá sa o nich stará, alebo sa stará o nich žena, ktorá ich neporodila, je to úplne jedno. Majú také isté práva a možnosti, ako ostatní.

Na Slovensku panujú názory, že v domovoch sú len Rómovia, verte mi, nie je to tak.

Ako skoro každý, kto ide do adopcie, sme aj my chceli zdravé bábätko bielej farby pleti.

Osud nám vybral cestu trochu iného smeru a som mu zato vďačná.

Rodičia, ktorí uvažujú o adopcii, by mali mať otvorené srdce a dušu.

Nelipnúť na svojich predstavách o dokonalom bábätku, niekde je určite dieťatko, ktoré na nich čaká, treba mať otvorené oči.

Naše predstavy boli iné,  ako je realita, dostali sme množstvo signálov a znamení, že toto je naša dcérka. S odstupom času som si uvedomila, že všetko do seba zapadlo a všetko je naozaj tak, ako má byť. Treba len vnímať a počúvať svoj hlas vo vnútri. On vám povie či to zvládnete alebo ešte máte čakať. Vaše vnútro vie, ktorému dieťatku budete mama alebo tato. Keď zbadáte toho malého človeka, tak to jednoducho budete vedieť, verte mi.

Želám všetkým budúcim rodičom, aby boli tými rodičmi, akých si zaslúžia všetky deti v detských domovoch, aby boli trpezliví a láskaví. Nie vždy je to jednoduché, keď poviete po stý krát, aby si upratala to lepidlo z tej zeme a ona má práve obdobie slovíčka "za chvíľu", tak vedzte, že nie ste jediný, že je to len obdobie a to prejde.

Keď si v živote ten malý človek uprace postupne svoju dušu, tak Vám bude vďačný za to, že mu mal kto povedať "uprac to lepidlo".

"Naše" deti sú to najvzácnejšie, čo tu po sebe zanecháme, žime tak, aby sme im boli tým najlepším príkladom.

S láskou od srdiečkovej maminky, ktorá nechce byť menovaná

Foto: album rodiny

Recenzia knihy Dieťa z neba: 

Keď boli kamarátky tehotné, tak som jej vysvetľovala, že neprišla z môjho bruška, ale je jej to ešte jedno, je malinká. Vaša knižka nám spoločne určite pomôže pekným spôsobom sa porozprávať o jej živote. Nelka je veľmi inteligentná, aj keď veľmi nepozorná a pri čítaní bude mat určite množstvo otázok.

Páči sa mi, že je rozdelená na kapitoly a každej sa môžme osobitne venovať, podľa toho, čo ju bude práve zaujímať.

Prínosné je určite aj to že rozvíja u dieťaťa sebavedomie a pocit istoty, že patrí svojim rodičom a že je milované.

Osobne mám každú chvíľu na pamäti budúcnosť, ktorej sa obávam, či budem Nelke dobrou mamou a sprievodcom na jej "odlišnej"ceste životom, či ju dokážem pripraviť prijať informácie ohľadom jej príchodu na svet. V jej prípade ju biologická matka porodila a odišla z nemocnice. Pre mňa sú to ťažké témy, pri ktorých prosím Boha o pomoc a silu.

Som citlivá asi viac ako by sa patrilo, aj pri čítaní o Zajkovi som plakala, ale je to naozaj skvelá pomôcka pre rodičov a povedala by som, že aj pre najbližších, aby si rozšírili vedomie o tom, aké pocity prežívajú detičky, ktoré sa narodili rodičom zo srdiečka. Dám ju určite prečítať sestre a mojim rodičom, aby mali predstavu ako vysvetliť Nelke niektoré bežné každodenné situácie.

Veľmi sa mi páči bublinka bezpečia, tú určite začneme spolu budovať.

Nemám veľký dar reči, ale s Vašou knihou sa mi budú určité témy otvárať omnoho jednoduchšie.

Želám si aby všetky deti na svete našli tých "svojich"rodičov,a aby adopcia nebola tabu ani vonku za našimi dverami.

Predchádzajúci príbeh